Ich jediným cieľom bola moc ako taká s množstvom benefitov , najmä materiálnych. Môže sa zdať, že najhorším šéfom výkonnej moci bol hneď ten prvý, niektorými označovaný ako „otec vlasti“. Úsmevné a hrozné súčasne. Spôsob, akým vychovával svoje maloleté „dieťa“ sa zapísal do histórie pedofílie. Zneužívanie tajnej služby, orgánov činných v trestnom konaní a súdov v politickom boji považoval a stále považuje za úplne prirodzené. Rozdávanie štátneho majetku svojim vazalom hlboko pod cenu nazýval „vytváraním domácej kapitálotvornej vrstvy“, hoci to boli zväčša pokračujúce krádeže storočia.
Šťastím v nešťastí bolo, že toto mafiánske spravovanie štátu vyvolalo zjednotenie demokratickej opozície a uvedomelej majoritnej časti verejnosti. To viedlo k porážke mečiarizmu vo voľbách roku 1998. Nová vládna garnitúra na čele s Mikulášom Dzurindom a jeho hlavným ekonomickým radcom Ivanom Miklošom nasmerovala spoločnosť späť do civilizovanej Európy. Aj v ekonomike priniesli reformy vlády želaný efekt. Obdobie rokov 1998 až 2006 je preto možné považovať za najsvetlejšiu chvíľu samostatnej republiky. Vízia včlenenia vstupu Slovenska do transatlantických štruktúr bola týmto splnená. Vláda si však neuvedomila, že integrácia samotná nebola cieľom, lež iba predstupienkom na ceste budovania otvorenej spoločnosti , najvyššieho štádia demokracie. Krádeže vo verejnom obstarávaní pokračovali, hoci prebiehali sofistikovanejším spôsobom. Sociálne cítenie vlády a solidarita s tými, ktorí to potrebovali najviac bola na bode mrazu.
Objednávka na budovanie slnečného sociálneho štátu dostala zelenú nástupom 1.vlády Smeru, ktorá pokračuje s krátkym Radičovej intermezzom vlastne dodnes. Až táto vláda ukázala a v plnej nahote charakter našej demokracie karpatského typu. Hedviga Malinová a siedmi Nitrania ukázali, že obyčajní ľudia sa v tejto krajine spravodlivosti a pravdy nedovolajú. Namiesto nej len ďalšej perzekúcie. Vlaky zadarmo zas poukazujú na minulosť pôvodcu tejto myšlienky z učebnice marxizmu. Rovnako považovanie podnikateľskej vrstvy za vykorisťovateľov pracujúcich ľudí sú len ďalším nezmyslom idey o triednom boji kvitnúci v hlave nášho premiéra ako dobre zalievaný kaleráb. Konflikt, ktorý prebiehal pred 20-imi rokmi medzi prezidentom a premiérom nie je v ničom iný ako ten súčasný. Minister vnútra ako účastník sporu s prezidentom a ako nadriadený policajného prezidenta sedí vysmiaty na tlačovke vedľa svojho podriadeného, ktorý oznamuje vyšetrovanie prezidenta s dôvetkom o zákonnosti celej akcie. Kto a kedy zakrúti krkom tomuto nechutnému režimu pohrobkov socializmu, tomuto posttotalitnému bastardovi?
